Vážení užívatelia tohto fóra !!!
Keď som sa rozhodol písať tento príspevok, vedel som, že to bude ťažká práca. Aj preto mi to trvalo viac ako desať dní. Na začiatok jasné upozornenie pre tých, čo nemáte radi „telenovely“, ani to nečítajte. Tí, čo mienite len kritizovať, ani to nečítajte. A tiež jasné upozornenie k tomu, že príspevok bude dlhší a písaný voľnejším štýlom. Príspevok je pre mňa silno emotívny, písal som ho na viackrát a aj tak som nedokázal ho po sebe celý naraz prečítať, tak sa ospravedlňujem za prípadné preklepy. Pokiaľ si niekto myslí už vopred, že sú to bludy, láskavo to ani nečítajte !!! Každý jeden odstavec je téma na niekoľko strán, ja som skromný.
Kto som ? Málokto zverejní naraz aj svoje meno, aj fotku, aj detaily k súkromiu. Ja som zverejnil krstné meno a fotku. Nie hneď, ale odhodil som postupom času zábrany. Lebo: prečo nie ? A tiež som poodhalil pár detailov zo života na fóre a veľa detailov niektorým cez interné správy. Volám sa Štefan. Po anglicky sa toto meno napíše aj povie nejako inak. To mám na dverách, to mám v úradnom styku. Priezvisko mám zložené z dvoch mien. Preto je nemožné de facto, aby ste ma našli a pisálkovia, čo to pravidelne kde-tu píšu doslova klamú, ale asi im to robí dobre.
Moja minulosť. Začnem tou. Písal sa istý rok, mal som máličko rokov. Mal som dvoch súrodencov. Nebol som najstarší. Na Slovensku sa menili pomery. Jedného dňa sa proste stala situácia, že sme museli odísť. Otec, mama, my deti. Na železničnej stanici sa stalo to, na čo nikdy nezabudnem. Do vlaku už mamička nenastúpila, vzali ju vojaci. Pamätám sa ako nám otec povedal, že príde istotne za nami. Zdôrazňujem, že nie som Žid, ani komunista, fašista atď. Jednoducho dôvod sa vždy nájde. Zo Slovenska sme museli odísť. Lebo otec zachránil ľudské životy a potom to niekto iný zase pochopil ako jasná pomoc istej strane a mali nás pozabíjať. Bola to dlhá cesta. Išli sme vlakom, pešo, vlakom, loďou. Po ceste sme postretali veľa dobrých ľudí. Ale prišli sme tam, kde sme mali mať podľa otca pokoj. Kanada. … Vítali nás celkom dobre, my deti sme dostali veľa sladkostí. Otec vedel základy angličtiny, my pár slov naučených cestou. Dostali sme bývanie a stali sme sa prisťahovalcami. Na tento fakt, že sme museli emigrovať som ja prišiel až dlhé roky potom. Pre mňa bola najväčšia rana, že sme stále mali sľubované, že mamička príde. Ale ona neprišla. Už nikdy som ju nevidel naživo. Život to bol nesmierne ťažký. Otec nám vždy hovoril, že sa budeme mať dobre, len si musí nájsť prácu. V praxi sme bývali na okraji veľkého mesta, v chudobnej štvrti s vysokou kriminalitou, kde bolo veľa takých ako my. Bol to bytový dom so 4 vchodmi, každý vchod 3 poschodia a na každom 3 byty. My sme bývali na prvom poschodí. Kanada ako štát sa snažila pomáhať, aj celá sieť rôznych organizácii. Akože základy boli: mali sme čo jesť, mali sme pomôcky do školy, mali sme strechu nad hlavou. Pravdupovediac, ja som sa nikdy s otcom o tejto časti života nerozprával. Mal to ťažké on sám, napriek tomu pred nami nikdy neplakal a ani nebol smutný. Hľadal si prácu, ale dlhé roky bol bez nej. Príležitostné boli, zametal ulice, zbieral popolníky po baroch a poháre, aby niečo priniesol domov. Snažil sa, ale bez jazyka to bolo ťažké. Učil sa on od iných v štvrti, my sme to mali zadarmo. Nemali sme to v škole ľahké, brali nás všelijako, ale tolerovali nás. Nikdy som nepočul, že by mi nadávali iné deti. Koľkokrát som plakal kvôli mame a dostával som vždy veľa podpory. Bál som sa a bojím sa jedinej veci a tou sú potkany. Tam, kde sme bývali, odpadky vynášali raz za čas. Podľa potreby a financií. Proste ako kedy. Logicky tam boli potkany, deratizácia raz za rok. Kým inde 2-3x za rok. Na naše poschodie prišli málokedy, ale koľkokrát som musel prejsť okolo nich cez prízemie, naučený, že mám byť ticho a len ticho prejsť, aby ma neuhryzol. Potkan je hnusné zviera. Nebojí sa, nemá strach a vie to byť zlý tvor. Malé deti bez problémov uhryzne kamkoľvek.
Otec si však jedného dňa našiel lepšiu prácu. Dostal prácu pomocného mechanika (na Slovensku robil na družstve mechanizátora) niečo ako technické služby mesta, kde sme žili a bývali. Postupom času sa vypracoval. Až na zástupcu strediska. On, Slovák, zďaleka. Trvalo mu to celé roky, často hovoril, že hlavne zime je to práca, ktorá je stále o tom istom, len odpratávať sneh. Medzitým sme sa presťahovali inam, my sme chodili do riadnych škôl, zlepšili sa nám veci, čo sme mali a otec sa fakt staral, šetril mne na vysokú školu. Medzičasom zomrel jeden súrodenec. … Ja som sa celý život učil čo najlepšie, vďaka tomu som na strednej mal prospechové aj sociálne štipendium také, že mne pri skromnom živote zostávalo aj na chod bytu. Počas vysokej, druhý rok sa stala katastrofa. V lete som nastúpil ako brigádnik tam, kde robil otec prvý rok štúdia. Naučil ma mnohému. Druhý rok teda to isté. A mal som už prácu ako „pomocná sila strediska“. Prakticky, kto zavolá, prídem pomôcť. Otec mával vtedy nočnú, ja som išiel na ráno. Už ako som tam išiel, mal som proste zlé tušenie. A keď som tam prišiel, videl som, že niečo nie je v poriadku. Dozvedel som sa, že otec mal v noci vážnu nehodu na železničnom priecestí. Podľa svedkov sypač s ťažkým pluhom zastavil pred koľajami, počasie bolo nepríjemné, husto snežilo, zlá viditeľnosť a následne vošiel rovno pod vlak, ktorý ho doslova rozmliaždil, pluh odhodilo desiatky metrov inde. Otec mal smrteľné zranenia. … Veľa sa zmenilo. Aj v mojom živote aj v praxi cestárov. Museli chodiť minimálne dvaja, všetky priecestia boli do roka zmenené na závory a kde neboli závory sa znížila prejazdová rýchlosť a vlak musel trúbiť. Ja mám znamenie leva. Som bojovný a nevzdávam sa, ale toto som nečakal a keď sa nám konečne darilo a ako tak sme sa postavili na nohy v cudzej neznámej krajine, ďaleko od tej, kde mi zostala mamička, prišli sme o otca. Pre toto ja nenávidím železnice. Dnes už nie, jazdím aj vlakom, ale dlhé roky som železnice ako také ignoroval. Mám to proste vsugerované za celý život, že vždy vlaky mi nosia smolu. … Nastala veľká byrokracia, preukazovanie financií, že sa dokážem postarať o toho mladšieho súrodenca, aby neišiel do domova. Musel som si nájsť prácu popri štúdiu. Trvalú prácu, trvalé štúdium. Spával som veľmi málo. Ja som sa tak naučil žiť, že nespím denne viac ako 5 hodín. To bol pre mňa dlhé roky luxus. A tá vyvolená firma sa volala NACG, ale robil som v nej len pomocné administratívne práce. Ťažebno-stavebná spoločnosť, realizujúca cestné siete v baniach Kanady a ťažiaca pár surovín a disponujúca obrovskými nákladnými autami. Dnes je to ťažebno-stavebný gigant. Povedal som si, že na Slovensko sa raz vrátim a nájdem mamku. Ale dovtedy sa musíme už konečne postaviť na nohy a musíme zabrať. Ja som vyštudoval celkom slušne a neskôr vysokú školu. Potom popri práci aj diaľkovo druhú. Vyštudoval som ako diplomovaný inžinier a odbory plánovanie kapacitných cestných sietí a dopravné inžinierstvo manažovania rozvoja a výstavby cestnej siete.
Mnohí sa pýtajú, prečo práve toto som si vybral. Nuž, ako malý chlapec som závidel každému automobil. Keď som dostal bicykel (na ktorý ocko istotne dlho zarábal), cítil som sa ako Boh, že aj ja mám už dve kolesá. Mohol som sa vybrať cestou ako niektorí moji kamaráti, že by som sa menej učil a viac zabával, viac kradol, ale ja som sa snažil kvôli mamičke, lebo tak nám to otec hovoril, že musíme poslúchať, keď chceme, aby sa vrátila. Myslel to dobre … vždy som bicyklom chodil ďalej a ďalej. A raz som išiel, kde som nesmel, lebo tam jazdí veľa áut. Ale viete ako to je, malé decko a škvrňa ako ja som si spravil po svojom. Išiel som na nadjazd. Pre mňa cesta a pod ňou proste krása. Neopísateľný pocit šťastia. Mnohoprúdová cesta a plná áut. Keď som mal zlú náladu, išiel som sem. Keď som mal voľný deň, išiel som sem. Keď som mal premýšľať, tak len tu. To nie sú len autá na ceste. V pozadí vysoké mrakodrapy, druhou stranou naša štvrť, ďalšou stranou priemyselná zóna. A ja nad všetkým. A keď som zamával, šoféri mi odmávali, truckeri aj zatrúbili. Nádhera. Jasné, zapadalo slnko, bolo to krásne a ako bolo skoro zapadnuté, vedel som, že je zle … meškal som domov. Pokaždé som dostal, ale poriadnu bitku. Vždy som dostal iba sa jasné porušovanie pár pravidiel a za klamstvo. Ale ja som sníval o tom, že toto sú krásne stavby a jazdí po nich to, čo pre mňa bolo vždy nedosiahnuteľné, auto. Tu sa to niekde začalo. Keď mi bolo najhoršie, mne stačilo pero a papier, nakreslil som si 100-200 bodiek, pospájal ceruzkou akože iba prašná cesta a potom farebným perom, že diaľnica. Highway. To bol môj sen, stavať akýmkoľvek spôsobom byť prítomný pri výstavbe týchto ciest.
Za svoj život som pracoval 2,5 roka v kanadskej armáde. Po tomto už som získal plnohodnotné kanadské občianstvo. A bol som na neho hrdý. A bol som hrdý a som hrdý na to, že tam som nielen doma, ale tí okolo vedia, kto som a sú podobne hrdí ako ja. Tam som vážený, tam je zabehnutá demokracia, jasný princíp a systém v hodnotách. Nie je tam bohatstvo, ako počúvam tu, že pečené holuby tam padajú rovno do úst, ale je tam dobre. A je jedno, či ste Slovák, Číňan alebo Nemec, tam ste Kanaďan. V armáde som pracoval ako ženista, už po vysokých školách. Znovu cesty. A spoznal som množstvo trikov, ako opraviť rýchlo cestu, kde sa prebrodiť, kde nie, ako sú klopené zákruty, ako sa cesty ničia a ako sa zase hneď opravujú. Ako sa plánujú ťažké vojenské cesty a prečo tadiaľ, kadiaľ atď.
Ako starší a plný vzdelania a múdrosti som objavil a mňa objavili a objavovali a objavujú dodnes mnohé firmy a vlády. Ja ani neviem ako to išlo. Ale ja som precestoval vyše 100 štátov sveta, staval som viac ako 7.000 km diaľnic a ciest a viac ako 600 mostov. Zúčastnil som sa ako hosť na stovkách konferencií a prednášok a dodnes niekedy prednášam. Zažil som také stavebné giganty ako Vinci, Bechtel, NACG. Radil som a radím argentínskej, chorvátskej a marockej vláde pri výstavbe a rozvoji diaľničnej a cestnej siete.
Dokonca to prišlo tak ďaleko, že ja a 11 ďalších sme založili Klub Diaľničiarov, Leaders of highways. O čo v ňom ide pozná MH a je to aj na fóre. Je to na dlho, moja vízia už sa nepodarí. Aby existovala organizácia, ktorá bude mať zástupcov z každého členského štátu. Určia sa pravidlá, normy, trasy, financie a klub bude mať možnosť ísť cez banky, PPP atď. a bude sa stavať a rozvíjať celosvetová diaľničná sieť a celé súčasti diaľnic ako odpočívadlá, strediská údržby, diaľničná polícia atď.
Našiel som si manželku, Talianku, s ktorou som mal 4 synov. Manželka nešťastne zomrela na jednej stavbe v Japonsku, jeden zo štyroch synov padol za Kanadu v jednej cudzej vojne. Robil správnu vec, chcel byť vojakom ako ja, len bol na nesprávnom mieste v nesprávny čas. Jeden syn zostal v Kanade, pracuje ako architekt. Druhý syn pracuje na Slovensku, má vlastnú firmu a viac ako 25 zamestnancov, tretí syn je chirurg, pracuje v Rakúsku. Dnes mám 6 vnukov a vnučiek a druhú manželku, zdravotnú sestru z Maroka pôvodom Francúzka. A možno o pár rokov, ak dožijem budem pradedo. Nie som chudobný, ani sa nehlásim k superbohatým. Mám isté sociálne cítenie, vzhľadom na to, čo som si prežil, pomôžem každému, kto mi zaklope na dvere. Len sa nesmie báť požiadať o pomoc. Sám od seba podporujem len dva druhy zbierok, na liečbu rakoviny a istú akciu zameranú na pomoc deťom z detských domovov. To, ako ďaleko som sa dopracoval je fakt, že moji najstarší vnukovia išli posledné leto do Kanady a dokázal som im vybaviť let vrtuľníkom po 10 stavbách. Ropovod, plynovod, veľká baňa, výstavba diaľnice, hlavnej cesty, rozširovanie cesty, výstavba športového stánku a výstavby parkov a bytov a mrakodrapu. Po celej Kanade a pozreli sme aj prírodu v mojom zrube. Chcel som, aby videli, kde majú korene a vôbec moderné stavebníctvo. A chcel som, aby to všetko stihli za letné prázdniny.
Fórum dialnice.info . Jedného času sa písal rok 1993. A hovorím si, pôjdem naspäť na Slovensko, pomôžem a budem užitočný. I stalo sa, ale vtedajšia vládna garnitúra časom nezdieľala moje hodnoty života, kde demokracia je základ. Rozumiete, vo svete som dokázal veľa, ale moje korene na Slovensku boli a chcel som aj tu čosi nechať. Nepodarilo sa. V r. 1998 som veril v zmenu. Ona prišla. Ale zase to znamenalo aj zmenu v doprave a diaľniciach. Ale moje hodnoty zostali. A tak v r. 2002 som fakt veril. Ale sklamal som sa. Slovensko je mladá krajina, potrebuje dozrieť a odborníkov tu nepotrebujú. Nie vlády. Oni nepotrebujú systém a zmeny, oni to nechcú. V r. 2006 sa sľúbilo PPP a rozmach infraštruktúry. Zase sa mi rozpadli hodnoty a čo bude v infraštruktúre, to je neisté. A už ma to tu prestáva baviť. Tu sa len sľubuje, koncepcia nulová, odborníkov málo, neefektívne sa stavia, predražujú sa zákazky, všetkým je to jedno. A ja som sklamaný, … a najviac z toho, keď mi veľa ľudí zo západu Slovenska, východu Slovenska hovorí, prečo sa viac nesnažím čosi dosiahnuť a spraviť „ta prečo už tam nesedíš“ ? Ta preto, lebo …
Jedného času som objavil kroniku na highways.sk , čo som považoval za zaujímavú vec. Už to som mal cez 60 rokov. A zrazu objavím na Slovensku niečo takéto. Zbláznil som sa šťastím. Kedže mne sa hovorilo a hovorí The Highwayman alebo tiež Diaľničiar, dal som si tam tento nick. Časom som sa stal stabilným členom. A potom vzniklo toto fórum. Dostal som príležitosť od admina tu byť prítomný. A dlho som bol. Opravil som dokonca množstvo gramatických chýb v rámci vysvetliviek jednotlivých sekcií. Pozakladal som množstvo sekcií a ešte viac tém. O tom, že som tu mal viac nickov. Áno, mal. A veril mi aj admin. Ale toto muselo tak byť. Predsa Dialniciar nemôže všetko kritizovať, ba čo viac, na niečo má aj svoj názor ako človek. Presne to Lenny popísal. Nikdy som ja osobne neišiel proti tomuto fóru. Nikdy. A ani nikdy nepôjdem. Pohádal som sa tu možno s dvadsiatkou užívateľov a vôbec ma to nemrzí, spravil by som to znovu. Pozrite sa dnes, je tu cez 600 registrovaných užívateľov a takmer 60.000 reálne umiestnených príspevkov. Veď to je fantastické. Vybudoval som cestnú sieť Slovenska. A veľa iných tém, poklepal som ich ako nové stavby. Bavilo ma to tu. Základy, rozvíjanie, základy. Radenie, informovanie.
Lenže doba sa zmenila. Ja sa už nemením, ale fórum sa zmenilo. Je tu celé spektrum nováčikov, ktorí niečo vedia. Nevedeli a nechápali systém trasovania, financovania, odhady cien. Dnes vedia relatívne dosť. Nevedia veľa, ale vedia spolu takmer všetko. A ja už som zbytočný. Viem síce odborné termíny, viem istotne viac, ale na toto fórum už nestačím všade, kde by som chcel a prestávam tu byť potrebným z hľadiska zdroja informácií. Ja viem, že vy čo ste tu dlho, vy s týmito slovami nesúhlasíte, ale ja to tak cítim. A je čas s tým niečo robiť. Už sa tu začínam nudiť. A tým prenášam diskusie aj do tém, čo s dopravnou infraštruktúrou majú spoločné pramálo. A nehnevajte sa na mňa a neberte to v zlom, ale ja cítim, že idem mnohým na nervy a už tu nie som žiadaný podľa môjho názoru ani od admina. Dôvody písať nebudem, ale nie som sprostý. A teda je čas fakt podniknúť razantné kroky. Ja tu radšej nebudem. Netvrdím, že odchádzam na vždy. Nezmením si e-mail, chcem zostať ako moderátor sekcie Cestná sieť, sú tu takí, čo málo moderujú a sú moderátormi, ale budem tu oveľa menej času.
Špekuluje sa, že kvôli iným názorom na niektoré spoločenské témy som sa rozhodol odísť. Áno, Slovensko je traumatizované asi trojnásobnou zmenou hraníc. Názory na dve svetové vojny sa rôznia, názory na USA a vplyv vo svete sa rôznia. Názory na Rusko a komunizmus sa rôznia. Názory na mestá Banská Bystrica či Žilina sa rôznia. Meno Slota hrá rolu. Ale myslite si, čo chcete, toto ma netrápi. Ani ma netrápi, že si niekto myslí, že len môj názor je ten správny a ani ma netrápi, čo si tu kto myslí o vojne, o vojnách vo všeobecnosti, o Kanade či o mne. Doslova to nie je v mojom záujme, … ja mám svoj názor, ten nezmením a môžete sa aj roztrhať. Ale kvôli tomu neodchádzam z fóra. Maximálne tak zo Slovenska do Kanady.
Špekuluje sa, že mám iné ponuky. Ja celkovo mám iné ponuky a neprekáža mi prítomnosť na fóre. Aj keby som mal niečo so súčasným PPP, na tomto fóre je veľa tém, čo sú úplne mimo. Jednak ide len o pár desiatok km a len o PPP a mýto. O nič iné, minimálne moju sekciu PPP zatiaľ nijako nezasahuje. Inú prácu v zahraničí až takú nemám, že by som tu nemohol byť prítomný.
Idem na zrub do Kanady, do panenskej prírody a mienim písať knihu. O živote, len o mojom živote. Po slovensky a po anglicky. A budem podrobný aj čo sa týka výstavby diaľnic na Slovensku od r. 1993 do r. 2007. Možno to nedopíšem, možno to rozdelím na viac kníh. V Kanade som jednu knižku vydal s kolektívom autorov. Chyba je, že ja viem, že mám čo písať a bude sa to predávať, ale ja nemám čas. A tam v prírode si ho nájdem.
Veľa sa popísalo o mojom zdraví. Kto vie, vie. Ja už to na fóre nerozpisujem, lebo to ľudí traumatizuje. Moje zdravie je také, aké je. Keď som mal 52 rokov, objavil sa nádor v mozgu, bola operácia. Pred pár rokmi zase a minulý rok znova. Stále nádor na mozgu. Stále inde, ale stále vzniká. Nikdy som sa nedolámal. Teraz posledné roky si doprajem dobré jedlo. Krvný tlak mám v normále, raz som odpadol z prepracovanosti. A to je všetko. Tak asi každý musí mať niečo vážnejšie, tak ja mám rakovinu. Už to neriešim. Nejako bolo, nejako bude, možno nebude tu na Zemi.
To posledné, po čom túžim je medializácia mojej osobnosti. Nezverejním úplné meno ani viac detailov. Ja nie som zmierený s viacerými vecami. Nemienim byť politikom, ani zastávať funkcie verejné mimo regionálnych (samosprávnych). Tak sa láskavo do mňa nestarajte.
Čo ma zarmútilo posledné obdobie, to je náhla, nečakaná a pre mňa otrasná smrť Adoasa. To, že niektorí neveria že vôbec bol, každý taký je pre mňa hyena. Každý jeden, kto to spochybňuje. Ak ja zomriem, zakážem to tu uverejniť. Vy si tu môžete myslieť, že mám aj 100 rokov. Nemáte právo to spochybňovať. Kto si myslí, že to bol môj nick, nech si to myslí, ale v mojich očiach ste hyeny, to si pamätajte. A na tento názor mám právo ako by máte právo si myslieť, že som starý senilný dedko.
Potenciál príspevku sa vyčerpal. Odchádzam. Na pár mesiacov zo Slovenska do Kanady. Potom v rámci Kanady do prírody mimo internet. Potom sa možno vrátim. Z fóra neodchádzam, ale ukončujem tu svoju činnosť v rámci hlavného prispievateľa. Nezmením si e-mail, naďalej tu zostáva tento nick. Nemením si profil, ten zostáva. Som na e-maili, aj na interných správach. Je možné sa sem do tejto témy vyjadriť. Nechajte túto tému v sekcii Cestná sieť, ja ju neskôr presuniem inam.
Hlasovacia otázka tu nie je na to, aby som tu zostal alebo nie. Je tu na to, aby som ja poznal istú spätnú väzbu. Aký to tu malo význam a či vôbec nejaký. Nie je to o zotrvaní či súhlasení s mojimi názormi. Je to úplne o niečom inom.
A požiadam Vás, aby ste sa tu vyvarovali príspevkov, ktoré sú off-topic. Nestrpím urážky, rasizmus, ani iné pripomienky. Ani ako moderátor sekcie, ani ako človek. Pravdivosť údajov vám nezaručujem, niektoré veci môžu byť skreslené pohľadom na život a pohľad sa mi mení dodnes, i keď nie podstata života.
Na záver, kto sa dostal až sem, ďakujem za pozornosť. Teraz ste možno aj pochopili, prečo som sa vyjadril podrobnejšie. Som tu dlho, strávil som tu veľa času, mám čo povedať ešte stále a chcel som tieto veci vysvetliť. Práve preto, že tu mám obrovský podiel príspevkov a dlho som toto fórum tvoril. Na fórum sa informácie dostanú. Aj bezo mňa. Som o tom presvedčený, že áno. Už je ten čas. Možno neskôr a možno aj skôr.
Ďakujem množstvu užívateľov za trpezlivosť a ochotu diskutovať a som rád, že mnohým som vysvetlil veľa vecí, čo ich zaujímali v rámci odbornej problematiky. Nebudem nikoho menovať, len toľko poviem, že desiatku z vás poznám osobne, štyri desiatky celým menom, spolu som rozposlal na Vianoce vyše 80 IS a dostal som od úplne iných asi 100 IS k meninám Štefan. A to si cením a vážim.
