Problémy železníc sa hromadia desaťročia, instantné riešenia neexistujú.
Druhé železničné nešťastie v krátkom čase prináša koncentrovaný pohľad na smutný stav slovenského železničného sektora. Pritom v debatách sme sa nedozvedeli takmer nič nového.
Veľký obrat v priemysle? Ani druhá lastovička leto nerobí
Nad všetkým vládne číslo, na ktoré sme si už zvykli. Odhad hovorí o investičnom dlhu v sektore vo výške miliardy eur.
A z toho sa odvíjajú všetky ostatné čiastkové problémy od pomalých tratí cez padajúce mosty a nedostatočné pokrytie modernými bezpečnostnými systémami úsekov aj vlakov po nízku produktivitu práce a nedostatok niektorých profesií.
Napríklad rušňovodičov chýba asi stovka. Železnice si ich vychovávajú vo vlastnom vzdelávacom zariadení, keďže školstvo ich akosi nedodáva. Práve im v niektorých vlakoch pomáha asistenčný systém ETCS, ktorý sleduje rýchlosť a polohu vlaku. Zabral aj pri poslednej nehode, keďže, chvalabohu, jeden z vlakov ním bol vybavený.
Systémy boli najviac nasadzované za vlády Ivety Radičovej v rokoch 2010 a 2011. Úsilie sa obnovilo až v roku 2024 pomocou fondov Európskej únie – veď, ako inak. Aj to vypovedá o slabšom záujme o železnice zo strany vládnucich garnitúr.
Možno im stačí mantra o vlakoch zadarmo pre dôchodcov a študentov a považujú to za vybavené. Niekto by sa mohol opýtať: nemohli by sme radšej platiť a cestovať bezpečne?
Najhlasnejším výsledkom mimoriadneho stretnutia vlády k zrážke bolo rozhodnutie o odškodnení zranených a odvolaní šéfa Železničnej spoločnosti Slovensko. To je najrýchlejšie riešenie, aké mohlo byť. Spravené doslova za minúty.
To, že sa železnice dostali do zlého súčasného stavu, však trvá desaťročia. A desaťročia sa pri takomto prístupe asi budú z neho aj dostávať. Hovorí sa, že pri nehodách išlo o zlyhanie ľudského faktora. V prípade rušňovodičov možno, v prípade politikov určite.