Desaťročia očakávaná stavba úspešne napreduje
(30.08.2005; Naša Orava; č.34/2005, s. 3; Pastvová Melánia)
Kto to kedy videl, aby rýchlostná cesta viedla ľuďom takto ponad hlavy? A nemuselo to tak byť…
Na desaťročia sa dá počítať snaha Oravcov o vybudovanie cestných obchvatov na trase Dolný Kubín ‑ Trstená. Trasou niekdajšej soľnej cesty, vedúcej cez Oravu do Poľska prešlo v roku 2000 (posledný údaj v projektovej dokumentácii) cestou prvej triedy 1/59 Oravský Podzámok ‑ Horná Lehota 4 024 vozidiel za 24 hodín. V novembri sa rozbehla stavba obchvatu v úseku Oravský Podzámok ‑ Horná Lehota, ktorý bude merať 6,441 km. Tento úsek vybral investor aj preto, že ide o najzaťaženejšiu časť cesty 1/59*, významnú z hľadiska cestovného ruchu. Začiatok trasy je situovaný pri obci Široká pred areálom OFZ‑ky, jej koniec sa bude napájať na súčasnú cestu medzi obcami Horná Lehota a Sedliacka Dubová. Trasa je na začiatku úseku odklonom z cesty 1/59 vedená premostením rieky Orava v súbehu železničnej trate Kraľovany ‑ Trstená, premostením trate a pokračuje cez ornú pôdu spojením na terajšiu cestu. Celkovo je na trase 9 mostov.
Počas dlhotrvajúceho schvaľovacieho procesu stavby išlo hlavne o problematickú časť rýchlostnej komunikácie, premosťujúcu ústie Pribišskej doliny ponad strechy rodinných domov. V niektorých prípadoch musel štát, zastúpený Národnou diaľničnou spoločnosťou, prikročiť aj k obmedzeniu vlastníckych práv k nehnuteľnostiam ‑ vyvlastneniu. Väčšina vlastníkov totiž požadovala výmenu pozemkov za náhradné a zmenu trasy viaduktu ponad dolinu.
Minulý týždeň sme sa vybrali po trase celého obchvatu, aby sme vám priblížili, ako sa jeho výstavba dotkla bežného života ľudí v Oravskom Podzámku, Dolnej Lehote a v Hornej Lehote. Vo všeobecnosti sú ich obyvatelia spokojní s tým, že výstavba obchvatu sa konečne začala a majú nádej v budúcich rokoch na pokojnejší život a bezpečnejšiu dopravu v obciach. V Oravskom Podzámku sa za túto cenu obyvatelia zmierili s ustavičným hlukom, prachom, inokedy blatom ‑ zbavia sa neznesiteľne prepchatej cesty! Trochu menej tolerantní sú tunajší turisti, ktorých prilákala dominanta Oravy ‑ Oravský hrad. "Pod hradom nie je miesto na zaparkovanie, museli sme ísť na vzdialenejšie na parkovisko, a to je teraz samé blato a špina. Človek to však trochu lepšie znáša, keď vidí chlapov zo stavebnej firmy s lopatami, snažia sa to aspoň ako‑tak vyčistiť, " zmienil sa nám o svojich dojmoch Peter Hučín z Piešťan, ktorý na Oravu prišiel aj s manželkou a tromi deťmi.
“Pod Kýčerou narazili robotníci na skalu, ktorú tam vôbec nepredpokladali, ten hluk sa nedal počúvať, celé dni do skaly robili zásek pneumatickými kladivami, bolo to počuť nielen tu, ale aj na druhej strane Kýčery,” dozvedáme sa od Podzámčana, ktorý nechce byť menovaný. “Veď, je to napokon dobrá vec, niečo už pre to hádam vydržíme, nie sme z cukru,” dodáva.
Zamierili sme k záseku v skale pod Kýčerou. Tam chlapi aj v silnom daždi pokračujú v prácach na armovaní. Podobné to je aj na ostatných úsekoch šesť a pol kilometrového staveniska. “Povedzte Dzurindovi, že kvôli nemu za otrockú robotu zarobíme akurát tak… Chcel najlacnejšieho dodávateľa a má ho. Ten však väčšinu prác dáva robiť dodávateľsky Váhostavu SK a firme Max Bôgl. Každá z firiem chce zarobiť, “urve” si svoj kus, a na to doplatíme len my na svojich výplatných páskach. Oni musia rozpočet dodržať, nás však môžu platiť, ako im vyhovuje…”
Kritériom pre výber zhotoviteľa stavby bola skutočne ekonomicky najvýhodnejšia ponuka. V rámci výberu SSC hodnotila navrhnutú cenu prác vrátane dane z pridanej hodnoty, skúsenosti uchádzača s prácami podobného charakteru nad 300 mil. Sk v období rokov 1999 až 2003, systém zabezpečenia kvality prác a komplexnosť dodávky. Zmluva, ktorú Slovenská správa ciest uzavrela so združením stavebných firiem JV Skanska, Váhostav SK a Max Bôgl predpokladá aj subdodávky v objeme 155,9 mil. Sk.
Podvečer, ešte stále v daždi, sme z Pribišskej doliny vchádzali do Oravského Podzámku. Ako prvý nám do očí padol krásny rodinný domček so zakvitnutými parapetmi. Ale len niekoľko metrov za ním ‑ takmer sme neverili vlastným očiam: zárez do zeme, kde robotníci zakladali pätu mostného piliera! A za ním ďalší rodinný dom, a ďalší a ďalší…
Je to nerozum takto viesť trasu, najmä keď vieme, že bola aj iná alternatíva, dokonca kratšia," rozčuľuje sa ešte stále nad postupom zainteresovaných František Maslík z druhého spomínaného domu. “Janko Bukna (majiteľ prvého, úpl‑ ne nového rodinného domu) musí byť zúfalý, veď ten dom mu dlho nevydrží, onedlho mu popraskajú steny. Ale kto to kedy videl, stavať most takto ponad hlavy ľudí? A to nám chcú ponad strechy preložiť ešte aj vysoké napätie. Hneď by sme sa odtiaľto odsťahovali, ale teraz by sme naše domy nepredali ani za babku, nestačilo by to ani na bytovku…”
Len niekoľko metrov nad dvorom Ondreja Šeligu oproti búši do skaly obrovská hydraulická zbíjačka. “Máte šťastie, že prší a vietor fúka na opačnú stranu, ináč by ste mali prachu plné ústa, nos aj oči,” hovorí domáci pán. “Aj keď sme sa s tým, čo sa tu deje, doteraz nezmierili, už nič na tom nezmeníme. Je to vo verejnom záujme ‑ takže investor môže takmer všetko. Aj keď nám v Žiline povedali, že to záviselo od obce, ktorú alternatívu nakoniec zvolia…”