Končí ďalší expert na povodne. Opisuje rozvrat, ktorý nastal za Tarabovej éry
Vodohospodár Boris Kováč končí v štátnom podniku po viac než tridsiatich rokoch. Dôvodom sú pomery, ktoré prišli s Tarabovými ľuďmi. Foto N – Tomáš Benedikovič
Boris Kováč viac než 30 rokov pracoval na povodí Dunaja, zažil aj viaceré veľké vody. Vodohospodársky podnik podľa neho upadal aj za Budaja, ale teraz sa proces ešte urýchlil.
Boris Kováč pracoval tri desiatky rokov ako vodohospodár v Bratislave a okolí. Za minulej vlády mal na starosti celý slovenský úsek Dunaja od Devína až po Štúrovo. Bol pri viacerých povodniach, pri ktorých s kolegami koordinovali prácu záchranných zložiek, vrátane veľkej vody z rokov 2002 či 2013.
Zažil mnohých ministrov životného prostredia i mnohých riaditeľov Slovenského vodohospodárskeho podniku (SVP). Teraz však končí, podobne ako viacerí ďalší skúsení vodohospodári – pre pomery, ktoré prišli s Tomášom Tarabom (za SNS) a jeho nominantmi.
V rozhovore pre Denník N Kováč opisuje, čo sa odohráva v tomto dôležitom štátnom podniku, ktorý si väčšina verejnosti príliš nevšíma.
Rozhovor s vodohospodárom by väčšine čitateľom mohol evokovať nudu. Ako primať ľudí, aby sa viac zaujímali o vaše odvetvie?
Viem, kedy si ľudia vodné hospodárstvo začnú všímať určite – napríklad keď im doma z kohútika nepotečie voda. Alebo keď im, naopak, špinavá voda zaplaví pivnice, prípadne zoberie celý dom. Alebo keď napríklad v Bratislave Rači zaplaví voda električkovú trať, pretože nebude vyčistený neďaleký potok. Ak sa tak stane, a dúfam, že sa tak nestane, tak odpovede hľadajte v Slovenskom vodohospodárskom podniku (SVP). Na odľahčenie pripomeniem jeden inzerát, ktorý koloval v Česku počas povodní na Vltave v roku 2002: „Prodám chatu v Budějicích, kupujte rychle, za chvíli bude plout v Praze.“
Môže sa stať, že skôr než verejnosť si túto tému začne všímať biznis?
To je možné. Farmári si môžu ako prví všimnúť, keď nebudú mať čím polievať polia. Fabriky si môžu všimnúť nedostatok úžitkovej vody. Mimochodom, odkiaľ berú Mochovce chladiacu vodu pre reaktory? Z priehrady Veľké Kozmálovce, ktorá už začína byť solídne zanesená. Slovenské elektrárne by si určite všimli aj to, ak by prestala tiecť voda do turbín na vážskej kaskáde. Pokiaľ sa tu nezačnú riadne udržiavať derivačné kanály, voda sa z Váhu môže preliať späť do starého koryta.
Celý profesijný život ste strávili na povodí Dunaja. Čo je najväčšie riziko pre Bratislavu?
Dlho vieme, že protipovodňová ochrana Bratislavy je v súčasnosti nedostatočná. Napríklad hrádza Petržalka – Wolfsthal nevyhovuje, čo sa týka výšky a zloženia telesa hrádze. Rovnaký problém je v Devíne a v Karloveskej zátoke. Z môjho pohľadu by toto mali byť top témy pre SVP. Odborní zamestnanci ich dlhodobo žiadajú riešiť a prefinancovať, lenže vo vedení podniku aj vo vedení ministerstva životného prostredia tieto podnety ignorujú.
Posledné menšie povodne zasiahli západné Slovensko v septembri 2024. Čo by hrozilo Bratislave, keby znovu stúpla hladina na Morave, ale tentoraz oveľa viac?
Hrádze sa vždy stavali s ohľadom na návrhový prietok. Dunaj je sledovaný asi najdlhšie z našich riek, už od druhej polovice 19. storočia. Keď v sedemdesiatych rokoch stavali spomínanú hrádzu v Petržalke, brali do úvahy dovtedajšie prietoky. Potom sa však tento parameter začal zvyšovať.
Najneskôr od povodní v júni 2013 vieme, že petržalská hrádza nevyhovuje. Keby prišla znovu takáto voda, ale miesto dvoch dní by situácia trvala dva týždne, pri súčasnom stave technickej infraštruktúry by hrozilo zaplavenie Petržalky. V súčasnosti máme k dispozícii štúdiu stavu ochranných opatrení, stavu hrádzí od Bratislavy po Komárno, ktorá však zostáva ležať v zásuvke v poloutajenom režime.
Nestrašíme trochu? Dva týždne trvajúca veľká voda asi nie je reálna.
Pri povodniach na Dunaji v roku 1954 a potom v roku 1965 takáto situácia nastala.
Dá sa tá hrádza navýšiť?
Samozrejme, bežnými stavebnými prácami sa dá zvýšiť, stihnúť sa to dá za rok, nanajvýš dva.
Malo by to mať vyššiu prioritu než prečerpávacia elektráreň Málinec, na ktorú by Taraba rád vynaložil viac než dve miliardy?
Je to vec priorít. Štát si musí ujasniť, či je jeho prioritou výroba elektriny z vodnej energie alebo bezpečnosť obyvateľstva. Dnes sa poriadne nerobí ani jedno z toho. Na rozdiel od prakticky všetkých vyspelých krajín sa u nás od ukončenia Vodného diela Žilina a Nová Bystrica nepostavila žiadna vodná nádrž a ochranné hrádze si pýtajú rekonštrukcie.
A keby sa robilo oboje, je tá prečerpávacia elektráreň dobrý nápad?
Prečerpávacia elektráreň je väčšinou výborný nápad, pretože to je to najekologickejšie úložisko elektrickej energie. Problém môže nastať, ak sa súčasťou tejto sústavy stane nádrž s pitnou vodou. A to je práve prípad Málinca. Plánovaná zásobáreň vody pre prečerpávajúcu elektráreň, teda súčasná nádrž Málinec, bola vybudovaná ako zásobáreň pitnej vody pre okolité mestá a obce. Pri takýchto nádržiach to funguje tak, že vrchná vrstva môže byť znečistená rôznymi nežiaducimi látkami, napríklad sinicami, riasami, a nižšie vrstvy sú čisté a tie sa odčerpávajú do potrubia.
Takéto znečistenie však nie je stabilné a v závislosti od teploty, poveternostných podmienok a ročného obdobia sa vo vodnom stĺpci presúva, raz ide na dno, raz na hladinu. Pokiaľ však do tej nádrže pritečie nárazovo, silným prúdom veľa vody z vyššie položenej nádrže, tak táto voda spôsobí premiešanie. Celá nádrž sa zvíri, premieša a zrazu tá pitná voda nemusí byť nikde. Zmení sa kvalita vody v celej výške vodného stĺpca.
Dá sa tomu zabrániť?
Dá sa tomu zabrániť ďalšími investíciami. Bolo by treba rozdeliť prečerpávajúcu vodnú elektráreň na takzvanú technickú časť, kde by sa realizovali odbery a vypúšťanie vody, a vodárenskú časť, kde by sa zachoval pôvodný režim. Na to treba vybudovať deliacu hrádzu. Aj keby sa to podarilo, tak sa tým významne zníži objem vody určenej na pitné účely, a to v čase, keď čelíme extrémom sucha a zvýšenému dopytu po zásobovaní obyvateľstva pitnou vodou.
Za ministra životného prostredia Tomáša Tarabu a ním dosadeného generálneho riaditeľa Jozefa Moravčíka (vpravo) došlo k nebývalému odchodu odborníkov zo Slovenského vodohospodárskeho podniku. Foto – TASR
Poďme k vám. Vo vodohospodárskom podniku pracujete od začiatku 90. rokov, máte ešte niekoľko rokov do dôchodku. Prečo končíte?
Pretože ma súčasný riaditeľ Jozef Moravčík nechal vyhodiť. Inak by som rád pokračoval, vodné hospodárstvo je mojim celoživotným záujmom.
Aký bol dôvod?
Upozorňoval som na nepríjemné veci. Upozorňoval som napríklad na to, že na vodnej elektrárni v Novej Dedinke pri Senci je už rok a pol odstavená turbína, ktorá každý deň prinášala zisk od 500 do 800 eur. Podnik však nedokáže alebo nechce nájsť zdroje na opravu. Každý deň tak prichádza o peniaze za energiu, ktorú by táto turbína mohla vyrobiť.
V tomto kontexte znie paradoxne, keď vedenie zdôvodňovalo zníženie stavu zamestnancov o cca 80 ľudí potrebou ušetriť 200-tisíc eur. Len kvôli odstavenej turbíne už firma prišla o minimálne 280-tisíc eur.
Prečo podľa vás mohlo takéto upozorňovanie niekomu prekážať?
Pretože tu už môžeme narážať na trestnoprávnu zodpovednosť štatutárneho zástupcu podniku, teda riaditeľa Moravčíka, konkrétne na paragraf porušenia povinností pri správe cudzieho majetku. Toto, samozrejme, nebol oficiálny dôvod môjho vyhadzovu. Z riaditeľstva mi oficiálne vytkli to, že som nesprávne zabezpečil odvoz kontaminovaného odpadu z čistenia vodného toku v Pezinku, hoci to kompetenčne nespadalo podo mňa. Takže budú tvrdiť, že som sa dopustil porušenia pracovnej disciplíny. Najprv ma odvolali z vedúcej funkcie, znížili mi plat a teraz som vo výpovednej lehote.
Nie ste jediný vodohospodár, ktorý končí. Písali sme, že Tarabov nominant Moravčík nechal vymeniť šéfov všetkých šiestich povodí. Takéto plošné výmeny sa pred tým nediali?
Nie v takej miere. Už keď SNS prvýkrát dostala pod seba vodohospodársky podnik, čo bolo v období 2006 až 2010, začali dosadzovať ľudí, ktorí o tomto odbore veľa nevedeli. Nám na Závode Dunaj šéfoval banský záchranár. Nebol zlý človek, ale odborne tomu nerozumel. Aj pri ďalších vládach a zmenách sme dostali napríklad za riaditeľa do Bratislavy potravinárskeho inžiniera – chemika. Bol to však človek, ktorý aspoň triezvo zhodnotil svoju pozíciu. Na rovinu oznámil svoje možnosti a nakoniec bol prínosom pre činnosť Povodia Dunaja, pretože mal dobré kontakty a vzťahy.
Odborníci odchádzali z SVP aj v minulých rokoch. Pomohli tomu aj organizačné zmeny, ktoré schválil minister Budaj. Z pohľadu vodohospodárskeho podniku bol podľa môjho názoru Budaj mizerný minister. A to hovorím ako niekto, kto sa práve za Budaja stal riaditeľom odštepného závodu Povodie Dunaja, čím som fakticky dosiahol svoj kariérny vrchol.
Prečo Budaja označujete za mizerného ministra?
Budaj a jeho ľudia považovali vodné hospodárstvo za škodlivé, skoro všetky naše žiadosti končili na ministerstve v dvoch štósoch nevybavených papierov. Nedali nám prostriedky na nákup strojov ani na údržbu, nemohli sme opravovať pokazenú techniku. Všetky výdavky nad 3000 eur schvaľoval minister, ktorý však naše žiadosti ignoroval. On a jeho ľudia sa ma snažili dokonca presvedčiť, že celé vodné dielo Gabčíkovo je zbytočné, pretože vraj škodí životnému prostrediu.
Toto nie sú len moje dojmy, problémy konštatoval aj Najvyšší kontrolný úrad. Z jeho správy z roku 2023 vyplynulo, že za ministra Budaja podnik sa dostal do historicky najväčšej straty a najväčšieho investičného dlhu. Kontrolóri NKÚ už v tejto správe poukazovali na dlhodobé podfinancovanie. Inak povedané, že štát neplatí svojmu správcovi, teda SVP za objednané služby a práce, ktoré musí na základe platných zákonov vykonávať. To prináša stále sa zvyšujúce riziko, že podnik nebude schopný poskytovať dostatočnú ochranu ľuďom pred povodňami a rovnako nebude schopný plniť ani ostatné zákonné povinnosti.
S príchodom Tarabu sa teda niečo podstatné zmenilo? Lebo sám hovoríte, že ten trend je dlhodobý.
Vyhadzovanie odborníkov dosiahlo po voľbách 2023 rozmery, ktoré sme ešte nezažili. Šéf SVP Moravčík je už tretí nominant tejto vlády. Povolaním je lodník, čo by ešte fatálne neprekážalo, lebo ako som hovoril, už sme zažili kadekoho. No ľudsky sa s ním takmer nedá vyjsť. Na podnikovom riaditeľstve sa menia aj ľudia, ktorí tam prišli už za tejto vlády, niektorí vydržia pár mesiacov, niektorí pár týždňov. Takáto fluktuácia, rádovo v desiatkach ľudí, na vyšších až vysokých pozíciách vyvoláva pochybnosti, v kom je vlastne chyba. Na riaditeľstve dnes môžete bežne naraziť aj na ľudí, ktorým pomaly musíte vysvetľovať ešte aj to, že voda tečie z kopca.
Aj za minulých vlád sme boli zvyknutí, že do vedúcej funkcie môže prísť neodborník, ale pod ním väčšinou zostali odborníci. Riaditeľ ich môže počúvať, nechať si veci vysvetliť a tie podnety v ideálnom prípade posunúť ďalej. Po voľbách 2023 sa však plošne vymieňajú ľudia aj na nižších úrovniach, na ktoré sa pred tým nesiahalo. Dnes ani jeden zo šiestich šéfov povodí nerozumie vodohospodárstvu. Takže už nemáte neznalého človeka len vo vedení podniku – neznalých máte aj na úrovni pod ním.
Čo by sa stalo, keby znovu prišli povodne?
Keďže ochranu majú na viacerých povodiach na starosti noví ľudia, ktorí k tomu nedisponujú adekvátnym vzdelaním a skúsenosťami, mám dôvod na obavy.
Ani Budaj nebol pre vodného hospodárstvo prínosom, hovorí Boris Kováč. Súčasné pomery však považuje za ešte horšie. Foto N – Tomáš Benedikovič
Znovu sa spýtam, či nepreháňame. Veľká voda zasiahla západné Slovensko aj v septembri 2024 a sám minister Taraba sa chválil, že sme si s ňou poradili lepšie než Česko.
To nebudem komentovať, len poviem, že táto povodňová situácia bola síce veľmi extrémna, čo sa týka zrážok, ale zároveň na slovenskom území bola lokálna a krátkodobá. Na pomoc nám prišli aj kolegovia z Piešťan, Banskej Bystrice a aj z východného Slovenska, kde sa vtedy nič nedialo. Rovnako sme mali v Bratislave a okolí plne k dispozícii vojsko a veľkokapacitnú hasičskú čerpaciu techniku z celého Slovenska. Takáto pomoc napríklad nebola možná v roku 2010, keď bolo povodňami postihnuté celé Slovensko a každý riešil ťažkú situáciu u seba doma.
A do toho vstupujú odchody ľudí. Ešte vlani som bol na krízovom štábe nielen ja, ale aj niektorí ďalší moji kolegovia, ktorí sú tiež na odchode. Mojím dlhoročným partnerom v Košiciach bol zase riaditeľ odštepného závodu, pán Roman Ivančo. A nedávno som si len prečítal e-mail, že končí. Volám do Košíc, pýtam sa, čo sa stalo, a bolo mi povedané, že miesto neho nastupuje kamarát riaditeľa Moravčíka, inžinier Knap. Tiež lodník.
Na západ od nás je zase stredisko Malacky, ktoré zodpovedá za celé Záhorie. Aj toto stredisko roky viedol skúsený vodohospodár. Vlani ho nahradili človekom, o ktorom sa hovorí, že pred tým dokladal tovar v obchodnom reťazci. Či je to pravda, to som neskúmal, ale rozhodne ho v našom odvetví nikto nepozná.
Hovoríte, že generálny riaditeľ Moravčík je lodník, podobne ako niektorí ďalší ľudia, ktorých dosadil do vedúcich funkcií. Mnoho rokov pôsobil na sekcii vodnej plavby ministerstva dopravy. Nie je to blízka kvalifikácia?
Rozhodne nie. Napríklad nemocnicu môže riadiť ekonóm, to nemusí byť na škodu veci, ale každému je jasné, že primár na chirurgii nemôže byť vyučený mäsiar, hoci aj ošípané majú podobné orgány. Vodohospodársky podnik má síce na starosti aj údržbu medzinárodnej vodnej cesty pre lodnú dopravu, ale to v zásade iba na Dunaji. Na iných povodiach prebieha väčšinou len malá rekreačná plavba.
Vodohospodár je preto človek s úplne inou kvalifikáciou, nestačí mu len vedieť niečo o lodiach. On musí v prvom rade rozumieť hydrológii, hydraulike, musí sa vyznať v betónových a zemných konštrukciách, v statike, v úprave vodných tokov, musí vedieť, čo je to ochrana krajiny pred eróziou. Väčšina predmetov, ktoré majú študenti tohto odboru na vysokej škole, je technickej povahy.
SVP je rozdelený do šiestich odštepných závodov podľa povodí. Tarabovi ľudia vymenili každého z ich šéfov.
Mimochodom, prečo ste sa vy v mladosti rozhodli pre túto kariéru?
Vždy som mal blízko k vode, mal som rád kontakt s prírodou, robil som rýchlostnú kanoistiku. Bola to pre mňa prirodzená voľba.
Študovali ste v druhej polovici 80. rokov. Bol to vtedy prestížny odbor?
V prvom rade tento odbor bol oveľa viac podporovaný štátom. Študoval som na dnešnej STU, do ročníka nás prijali 125 a končilo nás okolo osemdesiat. Viete, ako je to dnes?
Netuším.
V posledných rokoch vyštuduje odbor vodné stavby a vodné hospodárstvo na STU od päť do jedenásť študentov. V tom je zjavný nepomer. A aj keby nedošlo k súčasným čistkám, za pár rokov by nás čakali zásadné problémy s generačnou obmenou. Starí inžinieri odídu do dôchodku a naozaj neviem, kto ich nahradí. A teraz sme tento proces ešte zrýchlili. Za súčasného vedenia predčasne skončili viacerí skúsení vodohospodári, takže aj mňa by zaujímalo, kto bude udržiavať naše vodné diela. Kto bude robiť projekty na ich opravu? Kto bude zodpovedať za ochranu obyvateľstva pred povodňami?
Vy ste do vodohospodárskeho podniku nastupovali začiatkom 90. rokov. Vtedy štát dokončoval Gabčíkovo i vodné dielo Žilina. Aké boli vtedy vízie?
Asi vo všetkých krajinách, vrátane banánových republík, považujú vodné hospodárstvo za odvetvie, ktoré potrebuje adekvátnu podporu zo strany štátu. Keď hovorím „banánové republiky“, tak možno taký Honduras by sa aj urazil, pretože ešte aj tam to chápu viac než na Slovensku. My sme to tiež kedysi chápali. Keď dokončili Gabčíkovo, cítili sme hrdosť. Než Nemci dokončili kanál Rýn-Mohan-Dunaj, bolo to na európske pomery unikátne dielo. A keby Maďari dokončili Nagymaros, bolo by toto dielo ešte veľkolepejšie.
Pripomeňme, o čo šlo s Nagymarosom.
Sústava vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros mala vyriešiť viacero vecí. Mala zlepšiť plavebné podmienky v celom dotknutom úseku, mala zvýšiť protipovodňovú ochranu a umožniť výrobu špičkovej energie, ktorá je mnohokrát drahšia ako tá vyrábaná kontinuálne. Väčšina priehrad, vrátane dnešného Gabčíkova, vyrába len priebežnú energiu z toho, čo pritečie. Špičková energia je vzácna preto, lebo ňou môžete v prípade potreby doplniť elektrinu do siete. Na Slovensku máme takúto elektráreň na Čiernom Váhu. Je to prečerpávacia vodná elektráreň, akou by mala byť aj PVE Málinec. Keď kdekoľvek v Európe nárazovo potrebujú viac energie, PVE Čierny Váh je schopný rádovo v sekundách nabehnúť na plný výkon a doplní ju do siete.
Keby Maďari dostavali Nagymaros, tak z Gabčíkova by sa stala najväčšia baterka v regióne. Gabčíkovo by dokázalo akumulovať dostatočné zásoby vody, ktorými by počas špičky mohlo skokovo zvýšiť výkon turbín. Vypustenú vodu by totiž zadržali v úseku Dunaja až po Nagymaros, kde plánovali postaviť vyrovnávaciu nádrž. To sa však nestalo. Gabčíkovo preto dnes vyrába energiu len kontinuálne.
Kedy začal úpadok nášho vodného hospodárstva?
Už za Vladimíra Mečiara. Do tej doby sme mali podobný systém ako Česko, mali sme štyri správy povodí, ktoré boli relatívne samostatné. Spadali pod príslušnú sekciu na vtedajšom ministerstve lesného a vodného hospodárstva. Neskôr po jeho zrušení sme sa ocitli ako nechcené dieťa na ministerstve poľnohospodárstva. Dve z tých povodí boli ziskové, Váh a Dunaj, dve boli stratové, Hron a Bodrog s Hornádom. Okolo roku 1997 urobili z toho jeden veľký moloch, ktorý nazvali Slovenský vodohospodársky podnik. Výsledkom bolo, že miesto dvoch sebestačných a dvoch chudobných podnikov vznikol jeden veľký chudobný podnik.
Prečo sa to stalo?
Pretože správy povodí stratili autonómiu, o všetkom podstatnom sa začalo rozhodovať na podnikovom riaditeľstve. Lenže riaditeľ je len podriadený ministra, ktorý ho môže kedykoľvek odvolať. Pokiaľ minister tejto téme nevenuje pozornosť, tak SVP s tým nič nespraví. Historicky sme spadali pod ministerskú sekciu, ktorá mala väčšie slovo aj na úrovni vlády. Podnikové riaditeľstvo SVP takýto výtlak nemá. Navyše nás preradili pod životné prostredie, ktoré malo ešte menší vplyv než poľnohospodárstvo.
Bol člen vlády, ktorý mal, naopak, pre vodné hospodárstvo pochopenie?
Väčší pamätníci než ja v dobrom spomínajú na ministra životného prostredia Lászlóa Miklósa za SMK, ktorý bol v oboch Dzurindových vládach. Bol to prírodovedec, akademik, dokonca profesor. Vedel počúvať, podporoval pokrok.
Vráťme sa k Tarabovi. Súčasný minister tvrdí, že aj on SVP rozvíja na rozdiel od predchodcov. Jeho ľudia objednali desiatky nových traktorov, chcú vraj opravovať turbíny. Nehovorí pravdu?
Je otázka, či na tých traktoroch bude mať kto jazdiť a či sa vôbec na tieto úlohy hodia. Pokiaľ som dostal dobrú informáciu, tak traktory majú výkon 37 kW namiesto požadovaného 55 kW. Ich kosacie rameno má dosah štyri metre, čo je málo. Na údržbu vodných tokov potrebuje minimálne šesť až osem metrov.
Ďalšia otázka je, na čo vlastne bude táto technika použitá. V Bratislavskom kraji patrí medzi priority súčasného vedenia podniku čistenie melioračných kanálov pri vinohradoch v Modre a okolí. To je síce veľmi záslužná práca, ale tieto majetky nepatria podniku. Kapacity SVP sú teda využívané na to, aby zveľaďovali majetok niekomu cudziemu, čo je podľa môjho názoru v rozpore so zákonom o štátnom podniku (v Modre býva minister Taraba, ktorý opakovane dal najavo, že mu na tunajších vinohradoch veľmi záleží – pozn. red.).
Už sme hovorili o nedostatočnej výške hrádzí na Dunaji. Čo ďalšie by mal SVP prioritne riešiť?
Napríklad Gabčíkovo. Ministerstvo robí veľkú zákazku – generálnu opravu elektrárne Gabčíkovo cez druhý svoj štátny podnik, Vodohospodársku výstavbu. Tam je však aj iný problém. Celý lavór Gabčíkova je zanesený, je tam približne 44 miliónov kubíkov sedimentu, ktoré je potrebné odstrániť, aby sa plnohodnotne obnovila funkčnosť zdrže. Keď je tam bahno, tak nemôže zdrž zadržiavať vodu, to je asi jasné. Ten lavór sa nikdy poriadne nevyčistil, bagroval sa nanajvýš len plavebný koridor pre lode.
Čo ďalšie „tečie“?
V Bratislave sme mali rozbehnutú spoluprácu s Bratislavskou vodárenskou spoločnosťou (BVS) na čistení Račianskeho potoka. BVS urobil svoju časť práce, my nie. Ak nastanú dlhotrvajúce silné dažde, tak Račiansky potok nemusí byť schopný absorbovať také množstvo vody. Potom by ma neprekvapilo, ak by v Rači došlo k zaplaveniu časti ulíc, vrátane električkovej trate a hlavnej cesty.
A mimo Bratislavy?
Stačí pozerať správy. Domaša mala tento rok rekordne málo vody. Stále naliehavejšia bude oprava Stariny, ktorá zásobuje pitnou vodou východné Slovensko vrátane Košíc. Som zvedavý, kto to bude projektovať, keď skúsených vodohospodárov vyštvali z podniku. Alebo sa prejdite po poliach na Podunajskej a Východoslovenskej nížine. Za minulého režimu tam vybudovali veľmi efektívne závlahové systémy. Dnes sú to ruiny. Ak vidíte na poliach schátrané malé budovy, to sú niekdajšie závlahové stanice. Tie síce patria inému štátnemu podniku a inému rezortu, ale ak máme brať aspoň trochu vážne trend otepľovania, tak závlahy by ma ako vodohospodára mali zaujímať.
K čomu celý tento vývoj môže dospieť?
K totálnemu kolapsu vodného hospodárstva. Ten by sa prejavil na zlyhávaní protipovodňovej ochrany, na zlyhaní zásobovania obyvateľstva pitnou vodou či zlyhaní zásobovania poľnohospodárstva, priemyslu a energetiky úžitkovou vodou.
Ako sme od toho ďaleko?
Znovu si stačí pustiť správy. Už teraz je v lete bežné, že niektoré obce nemajú vodu, takže ich musia zásobovať cisternami. Nezabudnime, že sme strecha Európy. K nám skoro nič nepriteká, len odteká. Musíme teda oveľa rozumnejšie hospodáriť s dažďovou vodou, ktorej padá buď stále menej, alebo je nerovnomerne rozložená. Pár dní intenzívne prší a potom je niekoľko týždňov sucho. Zároveň nám ubúdajú snehové zrážky, ktoré pri topení a pomalom prieniku do pôdy zlepšovali stav podzemných vôd.
Dá sa tomu kolapsu zabrániť?
Všetko sa dá opraviť, je to len otázka vôle a peňazí. V Česku si to čiastočne vyriešili po povodniach 2002. Aj pre neodbornosť a neschopnosť im zaplavilo značnú časť Prahy vrátane metra. V Rakúsku sa spamätali po záplavách v roku 1997. V Maďarsku opäť začali brať vážne aspoň protipovodňovú ochranu po povodni v roku 2013. A ja sa obávam, že aj na Slovensku musí najprv dôjsť k takejto katastrofe, aby sme sa vodným hospodárstvom začali konečne vážne zaoberať.
Zdroj: Končí ďalší expert na povodne. Opisuje rozvrat, ktorý nastal za Tarabovej éry — Denník N