Zdroj - noveslovo.sk/archiv/2002-20/ominulosti.asp
Prevrat ???čiernych“ plukovníkov
Grécko – apríl 1967
Peter Greguš
Obe svetové vojny trvali pre Grécko oveľa dlhšie ako pre iné európske krajiny. Prvá trvala od roku 1912 do roku 1922. Po prehratej vojne s Turkami sa v krajine striedali viac-menej nestabilné vlády. Až v roku 1936 generál Metaxas nastolil diktatúru, ktorá sa zjavne inšpirovala hitlerovským režimom. Posledným akordom druhej svetovej vojny bola občianska vojna, ktorá sa skončila až roku 1949.
Keď si Grécko vybojovalo v roku 1830 od Turkov nezávislosť, európske mocnosti mu vnútili monarchu z bavorskej dynastie. Kráľovstvo bolo pre väčšinu Grékov čímsi cudzím, jedinou inštitúciou, ktorá si dokázala získať vážnosť väčšiny národa bola armáda. V skorumpovanom politickom systéme vyzerala ako jediná inštitúcia, kde mohol schopný človek z nižších vrstiev získať vplyvnejšie postavenie. K nepopierateľným úspechom gréckej armády patrilo odrazenie talianskeho útoku roku 1940, krajinu sa až roku 1941 podarilo okupovať nemeckým fašistom. Keď sa druhá svetová vojna schyľovala ku koncu, práve tu sa prejavili prvé rozpory medzi ZSSR a západnými spojencami. Britská armáda pomohla obnoviť monarchiu a vďaka intervencii USA a minimálnej angažovanosti ZSSR sa v občianskej vojne podarilo poraziť komunistov.
Politická a hospodárska nestabilita
V rokoch 1946 až 1952 sa v Grécku vystriedalo šestnásť vlád. Roku 1952 sa však k moci dostal maršal Alexandros Papagos, ktorý zaviedol podobné opatrenia ako roku 1958 generál de Gaulle vo Francúzsku. Počas nasledujúcich jedenástich rokov vládla v krajine pravica. Keď maršal roku 1955 zomrel, na čelo jeho ???národnej“ strany sa dostal Konstantinos Karamanlis, ktorému sa podarilo vyhrať voľby v rokoch 1958 a 1961. Vládu pravice, ktorá mala zreteľné sklony k autoritatívnemu režimu, armáda ešte tolerovala. Roku 1963 však Jeorjios Papandreu donútil Karamanlisa odísť do exilu a k moci sa dostala vláda ľavého stredu. No jej politický vplyv nebol dostatočný a v krajine sa prehlboval politický i ekonomický chaos.
Aprílový puč
Dvadsiateho prvého apríla 1967 došlo v Grécku k vojenskému prevratu. Odohral sa podľa zvyčajného scenára. Armáda bleskovo obsadila všetky strategické body v krajine a pozatýkala vedúcich politikov a predstaviteľov odborových organizácií.
Medzi najvplyvnejších členov vojenskej vlády patril veliteľ aténskej školy pre tankistov Stilianos Pattakos, ktorý sa stal ministrom vnútra a viedol represálie proti protivníkom vojenskej chunty, a Jeorjios Papadopulos, ktorý bol najprv ministrom informácií a v decembri prevzal úrad ministerského predsedu.
???Čierni plukovníci“ zorganizovali puč práve vtedy, keď sa predáci najdôležitejších politických strán v krajine dohodli na usporiadaní nových parlamentných volieb, ktoré mali vyriešiť zložitú politickú situáciu. Kráľ Konštantín II. totiž pre rozpory v organizácii velenia ozbrojených síl zosadil v roku 1965 premiéra Jeorjia Papandrea (jeho syna zasa pre údajnú spoluúčasť na sprisahaní ľavicových dôstojníkov) a na čelo vlády sa dostal pravicový politik Stefanos Stefanopulos. Jeho vláda však mala veľmi slabú parlamentnú väčšinu. Keď sa jeho pozícia natoľko oslabila, že musel podať demisiu, kráľ menoval na čelo vlády vodcu pravicovej opozície Panajotisa Kannellopulosa a dal mu splnomocnenie vypísať parlamentné voľby. Armáda sa však obávala, že voľby vyhrajú predstavitelia ľavice a Papandreu, ktorý chcel reorganizovať jej vedenie. Preto ???čierni plukovníci“ zorganizovali puč a uchopili sa moci.
Režim nastolený armádou pripomínal predvojnové diktatúry, najmä tú Metaxasovu. Zdôrazňoval ???poslušnosť“, ???poriadok“, ???zákonnosť“ a ???hodnoty helénsko-kresťanskej civilizácie“. Kráľ sa pokúsil zorganizovať protipuč, ten sa však nepodaril. Roku 1968 ???čierni plukovníci“ vyhlásili autoritatívnu ústavu a roku 1969 republiku. Režim väznil a často mučil svojich odporcov. Nielen politici, ale aj poprední predstavitelia gréckej kultúry museli odísť do exilu.
Cyperské dobrodružstvo
Klasickým prostriedkom britského kolonializmu bolo rozdeliť obyvateľstvo ovládanej krajiny na dve ostro znepriatelené skupiny a vystupovať ako ich zmierovateľ. Grécku väčšinu a tureckú menšinu na stredomorskom ostrove Cyprus nebolo ani veľmi treba rozoštvávať. Želaním tamojších Grékov bol enosis, spojenie s Gréckom, čo bolo pre tamojších Turkov absolútne neprijateľné. Roku 1960 získal ostrov nezávislosť, no rozpory medzi oboma komunitami viedli k občianskej vojne a zásahu OSN.
Grécka vojenská chunta chcela získať nejaké presvedčivé zahraničnopolitické víťazstvo, ktoré by upevnilo jej pozíciu, preto 15. júla 1974 skupina gréckych dôstojníkov zvrhla cyperského prezidenta arcibiskupa Makariosa, ktorému sa podarilo ujsť do Londýna. Puč mal však tragický dôsledok – 20. júla sa na ostrove vylodili turecké jednotky pod zámienkou ochrany tamojších Turkov a okupovali 40 percent územia ostrova. Gréci museli z obsadeného územia odísť. Pod ochranou tureckej armády bol vyhlásený separátny štát cyperských Turkov, ktorý však nedosiahol medzinárodné uznanie.
Ktovie, ako dlho by trvala vláda ???čiernych plukovníkov“ v Grécku. Utrpenie cyperských Grékov, ktoré spôsobil jej diletantský zásah, však vyvolalo taký odpor, že musela odstúpiť moci. K moci sa dostal najprv K. Karamanlis, nejaký čas strašilo krajinu heslo Karamanlis alebo tanky, lenže roku 1981 sa už situácia v Grécku natoľko stabilizovala, že sa mohli vlády ujať socialisti.
Z tejto histórie by sa dalo vyvodiť niekoľko poučení. Napríklad sa tu ponúka scenár pre krajnú pravicu, ako sa dostať k moci. Navyše, treba vari pripomínať, ako sa volá medzinárodná vojenská organizácia, ktorej bolo Grécko členom?
(C) 2000 Nové Slovo, s.r.o.
