Pri debatovaní s honďákom o energetike ma napadla jedna vec pri spomienkach na povodne a iné veci a to strach a bezmocnosť.
.
Kedy ste cítili najväčšiu bezmocnosť a strach 
Ja osobne som najvačšiu bezmocnosť zažil už pri spomínanej povodni - to je človek neskutočne bezmocný a ešte v Belehrade pri bombardovaní - je to strašná bezmoc čo vás zachváti keď vidíte ako letia navádzané rakety na osvietenú budovu v ktorej sú ľudia a nemôžete nič iba sa pozerať ako pár metrov od od teba padajú budovy ako padajú mosty do Dunaja … uff ešte dodnes mám z toho zimomriavky 
A najvačší strach hádam v Sarajeve keď si z toho spravili Srbi strelnicu - ale o seba strach som nemal skorej o ludí s ktorími som tam bol. Ale je to blbý pocit ked sa budova v ktorej ste trasie od výbuchov delostreleckých granátov - fuj 
ked som bol mensi a som som sa topil. aj ked to vyzeralo nevinne, kedze som isiel v plytkej vode, ale zrazu tam bola “jama”, do ktorej som “spadol” a aj ked som vynikajuci plavec, tak som bol proste v takom soku, ze som nedokazal nic a bolo to hrozne ked sa nad clovekom zovrela hladina…
inak nevedomost je niekedy uzasna vec v tomto. napriklad si pamatam, ze nejako som sa nebal ked som isiel v noci v queense, ked strajkovali zamestnanci metra ked som isiel na la guardiu… pritom ked som v san franciscu zaspal v autobuse a zobudil som sa v hroznem slume na juh od SF a bolo kusok pred jedeneastou vecer, tak som sa bal ako nikdy v zivote. aj ked to bolo skor tym, ze som pocul zopar vystrelov … a ako vravim, nebolo mi vsetko jedno …
cim len chcem povedat, ze urcite by som nechcel byt vo vojnovej oblasti .. to si ani neviem predstavit .. a ani nechcem
Pri prvej nehode (rok dozadu) ktorú som mal na motorke .. som vyletel zo zákruty 
ani neviem jako som dostal šmyk nič oproti nešlo bol deň svetlo nepršalo ale nemám zatial superrýchlu závodnú motorku a o stabilite nemože byť reč .. preletel sem zvodidlami a padol som o pár metrov dole, chvalabohu na niečo jako kríky 
.. ked som sa prebudil tak už bola skoro tma .. skoro nič som si nepamatal, fest ma bolelo celé telo a nikde nikdo 
.. ani pohnúť som sa nedokázal ani hlas som nemal .. čo som mal tak to strach že spadnem ešte bohviekde lebo aj hlavou som sa bál otočit .. bezmocnosť. Strach: nepovedal som našim kam si idem zajazdit, takže nikdo nevedel, kde som. 
Ani neviem jako som to vydržal, mne sa to zdalo jako večnosť ale motorka zostala hore na ceste a asi si to konečne niekdo všimol a už len viem, že silný reflektor na mňa zasvietil. .. to som nevedel či už neni po mne.
To bol nejaký cestár že im bola nahlásená prekážka na ceste (motorka) ale že v tej tme to vyzeralo jako zviera zrazené takže nikdo sa tomu nečudoval že na tejto ceste málo áut jazdí .. takže on ešte len volal záchranku, ale zišiel ke mne dole .. zistil čo ma bolí a podľa toho ma zložil z tých kríkov dole, mal lekárničku, zavolal našim .. ja som nemal mobil lebo ostal doma 
(odvtedy je pri mne stále nabitý ale aj tak by sa asi rozbil) .. ale v dokladoch sem mal číslo na mamu .. ešte teraz ma trasie z tohoto .. ale jazdím ďalej ovela opatrnejšie. Nemám strach ale rešpekt. Nakoniec som z toho vyšiel zo zlomenou rukou a rozne rany po celom tele .. a tento zážitok ešte nič iné neprekonalo. Ale tomu cestárovi ďakujem za život. 
2x v živote.
Prvýkrát to bolo už pred pár desiatkami rokov, kedy som vedel, že už nikdy neuvidím svoju matku živú a aj napriek tomu som bez slzy a s úsmevom ako si želala odišiel s otcom a súrodencami preč. A plakal som až potom, keď ma už nevidela. Otec sa nám snažil aj tak všetkým vysvetliť, že mamka docestuje za nami, ale že ešte si musí niečo vybaviť a naraz by sme sa potom nezmestili do vlaku a potom na loď.
Druhýkrát to bolo na jednej naozaj veľkej dopravnej stavbe v nemenovanej krajine, kedy prišlo k veľkému zosunu betónových dlhých rúr a oceľových prútov na druhom konci staveniska, než som bol ja a väčšina ľudí z dôvodu slabého zaistenia. A cítil som, že je veľmi zle, pretože zrovna na tejto stavbe bola so mnou manželka, pretože ja som bol v tejto krajine prvýkrát v živote a to ona išla vždy so mnou spoznávať ju a priniesla mi hodinky, ktoré som si výnimočne zabudol v hoteli na izbe a bez ktorých som nemohol byť. Také tradičné okrúhle, na retiazku po otcovi. Na stavbe boli stovky ľudí, desiatky stavebných strojov, čo aj bola čiastočná výhoda, ale čím dlhšie som manželku nevidel, tým viac som sa necítil dobre. Stále mi všetci hovorili lámanou angličtinou, že ju tam nikto nevidel, že stavenisko je obrovské a môže byť už inde, pri polícii alebo záchránaroch aj mimo staveniska. Prešlo pár desiatok minút a potvrdila sa tá najhoršia varianta. Pravdupovediac, ani som ju nespoznal nebyť niektorých šperkov a farieb šiat.
Ani jeden iný nepríjemný zážitok či choroba tieto okamihy neprekonali a ja som sa s nimi dodnes nezmieril. Možno keby to bola prirodzená smrť v oboch prípadoch, tak možno ano, ale v tom druhom prípade to to sa nemuselo stať.
Ja som sa tak raz stavil s kamarátom, či budem prv doma ja vlakom alebo on autom. Keď som mu však potom volal, kedy a ako prišiel, zdvihla mi to len jeho žena, a dozvedel som sa, že ma predbehol asi o 10 minút, ale žiaľ posledný kus tejto cesty prešiel v modrom igelitovom vreci. Na vtedy ešte rozostavanom úseku pri belui pri jazde zúženej do jedného pruhu na mokrej ceste nezvládol riadenie a prešiel do protismeru, kde sa čelne zrazil s kamiónom, ktorý mu doslovy vyliezol na strechu. Polícia doteraz neprišla a už asi ani nepríde na to, čo sa vlastne stalo. Oficiálna verzia je “neprispôsobenie jazdy stavu a povahe vozovky”…
Budem reagovať. Je to presne tak. Takto sa cíti človek, či už dieťa alebo dospelý človek, ktorý má ten dojem, že sa topí, aj keď nemá na prvý pohľad dôvod.
Na SVK je cca. 7% prípadov utonutia ročne, kedy na to nebol “hĺbkový dôvod”, t.j. nebolo to preto, že by bola hlbšia voda ako je človek vysoký. Je to strata istoty - či už spomínaná jama alebo prasknutie niektorej pomôcky na plávanie alebo iný šok (teplotný …)
Poznám množstvo vynikajúcich plavcov, plavčíkov a záchranárov a najväčší strach pri tomto povolaní je situácia, kedy sa topiaci dostane “k sile” (stav nútenia chytiť sa čohokoľvek) a hrozí, že sa utopíme obaja. Je to krajne nepríjemná situácia, ktorá sa stane 2x z 10 prípadov zachraňovania a zatiaľ 99,999% plavčík zvíťazí, ale vždy musí použiť násilnejšiu metódu zovretia topiaceho priamo vo vode. Ten si až na suchu uvedomí, čo vlastne hrozilo.
Ja som mal najväčší strach v živote, keď mi brat spadol do vody z vysokého mosta. Vzhľadom na pád som sa veľmi bál o jeho zdravie, našťastie dopad bol celkom dobrý a bol len jemne dolámaný. Našťastie sa našiel človek, ktorý skočil za ním a vytiahol ho patrne z vody von. 