Dnes mecenášske linky neexistujú, nerokuje sa po vilách, baroch a krčmách, hovorí poradca J. Figeľa
Viacerí politici i biznismeni hovoria, že výkonným ministrom dopravy je Marián Kolník, formálne poradca ministra Jána Figeľa. Ovplyvňuje diaľničnú politiku, prispel k zastaveniu predražených PPP projektov a osobne vyjednáva o stámiliónových zmluvách s podnikateľmi ako Milan Fiľo či Ivan Jakabovič. TRENDU poskytol rozhovor po tom, čo ho minulý týždeň J. Figeľ prvý raz postavil pred kamery.
Hovorí sa o vás ako o človeku zo stavebného biznisu. Ako ste sa tam dostali?
Vyštudoval som elektrotechnickú fakultu, zameranie elektronické počítače. Venoval som sa operačným systémom. Preto som až do revolúcie pracoval vo výpočtových strediskách v podnikoch v Nitre ako Pozemné staviteľstvo či Poľnohospodárske zásobovanie a nákup. Po revolúcii som sa v tomto podniku stal námestníkom pre obchod, kde sme prišli do kontaktu s rakúskou technologickou firmou Bull. Prešiel som k nim a začal som ich biznis rozbiehať u nás. Pracovali sme aj pre ministerstvo financií, kde nás vtedajší minister Jozef Dančo poveril, aby sme zaviedli technológie pre správu daní porovnateľné s tými na Západe. Nakoniec tam presadili Novitech. Krátko som pôsobil v pivovare Šariš. O rok som sa ocitol v rakúskej banke Creditanstalt, zabiehali sme ich na Slovensku. Potom to tu prevzal tím Reginy Ovesny–Straka a ja som sa posunul na Ukrajinu.
A stavebný biznis?
Medzi rokmi 1998 až 2008 som pôsobil v najväčšom výrobcovi stavebných hmôt Lafarge. Pracoval som ako country manager a bol som súčasťou tímu, ktorý na východných trhoch vytypovával možné akvizície, vyjednával s vládami podmienky nákupov a staral sa o získané firmy počas transakčného obdobia.
Prečo ste sa vrátili na Slovensko?
Po čase som pochopil, že nie je mojím poslaním stavať cementárne. V tom čase som bol chorý pol roka na lôžku, chodievala za mnou len moja žena, hľadel som do plafóna a rozmýšľal. Mal som skúsenosti z veľkého množstva pozícií a odvetví a chcel som ich sprostredkovávať ďalej. Vybral som si program Franklin Covey, kde ma oslovil ich pohľad na líderstvo. Presadzujú nie silného šéfa typického pre industriálny vek, ale slúžiaceho lídra, budujúceho kultúru, ktorá vydrží s firmou, aj keď on odíde. Okrem toho, všetky peniaze, čo som kedy zarobil, som vložil do mojej neziskovky pre sociálnu pomoc Centrum pre obnovu rodiny a s priateľom sme založili vysokoškolsky akreditované štúdium náuky o rodine.
Ako ste sa dostali k Jánovi Figeľovi?
Poznáme sa roky ako rodinní známi, najmä naše manželky. Po voľbách ma oslovil s tým, že ide na ministerstvo dopravy, a ponúkol mi miesto poradcu. Zadanie znelo, aby sme ukázali, že KDH vie spravovať ekonomický rezort efektívne a s nulovou toleranciou voči korupcii. Dosiahli sme veľa. Firmy ako letisko či Národná diaľničná spoločnosť sa správajú finančne disciplinovane, Cargo bolo za posledný mesiac dokonca v čiernych číslach. To neboli štandardné veci.
Hovoríte „dosiahli sme“. Politici i biznismeni však hovoria, že celé ministerstvo je vo vašich rukách.
Moja úloha bola vyjednávať, preskúmať terén, navrhovať riešenia a ísť s tým za vedením, za ministrom, za šéfom kancelárie. Nič som neurobil bez vedomia ministra, s nikým som sa tajne nestretol. Všetky stretnutia robím na ministerstve. Neprejde deň, aby sme večer nekonzultovali, čo sa stalo. Celý život som vyjednával s vládami o veľkých hospodárskych celkoch, viem to robiť, a preto ma tým poverili. Záverečné rozhodnutia robí minister.
Koľko z toho, čo mu odporučíte, reálne zamietne?
Nefungujeme takto, pracujeme v dialógu. A preto mám radosť robiť s Jánom Figeľom. Považujem ho za slúžiaceho lídra, vytvára podmienky a vzťahy na to, aby sme mohli pracovať.
Čomu ste sa začali venovať, keď ste nastúpili?
Začal som si prezerať zmluvy a faktúry. Presnejšie stovky zmlúv. Tak som zistil, aké obrovské predraženie je v rezorte a kto je s kým prepojený. Na ministerstve i v rezortných firmách sme mnoho zmlúv prekopali a dohodli oveľa lepšie podmienky. A mnoho zmlúv sme vypovedali.
Kto sú ľudia, čo najviac profitovali z týchto zmlúv?
Prišiel som z biznisu a som zvyknutý na istú disciplínu a kontroling. Na ministerstve jednotlivé sekcie akoby mali rôznych správcov z biznis sveta, ktorí to usmerňovali. Keďže pri vláde boli tri strany, aj sekcie si takto podelili. A tak ministerstvo nemalo jedno velenie. Hovorilo sa o pánovi Vladimírovi Poórovi, ktorý mal vzťah k letisku a železniciam. Hovorilo sa o ľuďoch ako Michal Lazar a Alexej Beljajev, ktorí mali zmluvy so železnicami. Potom tam boli ľudia okolo Poštovej banky, ktorí spolupracovali so Slovenskou poštou. Druhá skúsenosť bola, že za bývalej vlády si firmy často chodievali vybavovať veci na ministerstvo financií, ktoré priamo zasahovalo do činnosti rezortu dopravy. Dnes mecenášske linky neexistujú, nerokuje sa po vilách, baroch a krčmách. Ja nechodím von. Veľkí podnikatelia musia na ministerstvo, na to neboli zvyknutí. A novinárov potom vyrušuje, kto je zapísaný v knihe návštev.
Ale práve pre netransparentnosť odvolal minister šéfa NDS, išlo práve o školenie Franklin Covey.
Ak sa dobre pamätám, to, čo sa napádalo, bolo, že prečo také drahé školenia. Ak si pozriete ceny za školenia tohto typu, sú úplne normálne. Nenašiel som, že by mal niekto problém s pánom Alanom Sitárom z pohľadu jeho výsledkov.
Tento typ školení je pre štátnu sféru neštandardný.
Ak som dobre pochopil, o aké školenie išlo, nebolo to o zručnostiach, ale o hodnotách. Sekčný šéf či manažér štátnej firmy, ktorý spravuje milióny eur, má plat dvetisíc eur a vyjednáva s niekým, kto má obrovský rozpočet. Ako mu má odolať, ak nemá hodnotový systém?
Dá sa svedomie vyškoliť? Buď ho mám, alebo nemám.
Dá sa pozvať robiť veci inak.
Za to si tí zamestnanci nezaplatia hypotéky.
Svedomie je ako sval. Ak ho nepoužívate, atrofuje. Tomu majú zabrániť tie školenia. Malá modrá „korzička“ a dvojizbový byt v Petržalke robia z politika akože toho dobrého. Ale ja som smutný, ak premiér má plat päťtisíc eur a je na to hrdý. Mal by zarábať 15- či 20-tisíc. Je to predsa najvyšší manažér štátu. Ak má predseda vlády taký plat, kde sa to skončí pri strednom manažmente? Predstavte si tlak na manažérov štátnej správy, ak sa stretnú s pokušením od manažérov zo súkromného sektora.
Aká bola reakcia biznisu, keď ste začali riešiť zmluvy?
Bolo to v niekoľkých úrovniach. Najprv prišli reprezentanti na úrovni zástupcu riaditeľa s návrhmi, na ktoré sme nereagovali. Potom prišli riaditelia a nakoniec majitelia. Pýtali sa, prečo to nemôže zostať, ako bolo, prečo nám to prekáža. Povedal som, že to ekonomicky nefunguje. A oznámili sme im nové pravidlá hry. Pochopili a prišiel tlak. Zažil som aj vyhrážanie fyzickou likvidáciou. Zažil som vyhrážky do médií, tie sa napĺňajú. A ten mediálny tlak je teraz silný, najmä od zastavenia PPP projektov, publikujú sa anonymy. Najprv sa útočilo na osobu ministra, teraz aj na mňa. Zmyslom je, aby sme si povedali, či nám to za to stojí. Ale nám to za to stojí.
Kto sú najdôležitejší ľudia z biznisu, s ktorými rokujete?
Medzi prvými bol určite Doprastav v osobe pána Dušana Šamudovského ako zástupcu koncesionára. Stretol som syna pána Juraja Širokého. Za tú koncesiu to bola jedna partia ľudí, ktorí tlačili najmä v období, keď im mal vypršať časový limit. Niečo podobné sa zopakovalo, aj keď sa riešil tretí balík. Tam sa hovorilo, že tretí balík patrí ľuďom od pána Jána Slotu, respektíve SNS. Tak aj tí ľudia boli odtiaľ. Veľmi náročné rokovania boli s pánom Lazarom a Beljajevom. Cargo bolo pred cross defaultom a títo ľudia tam mali zakontrahované obrovské zákazky. Takže sme začali vyjednávať a dosiahli sme zníženie cien. Mali sme niekoľko rokovaní s pánom Mariom Hoffmannom, kde sme sa dotkli zmlúv, ktoré má Poštová banka s poštou. Boli uzatvorené na dlhé obdobie a snažili sme sa poukázať, že to nie je win-win.
Ako ste dopadli?
Po čase pán Hoffmann aj vedenie banky pristúpili na to, že budeme rokovať, a verím, že aj tu dosiahneme dobré výsledky. Všetky zmluvy sú napísané veľmi dobre, sú takmer nevypovedateľné alebo len za cenu veľkých kompenzácií. Určite som sa stretol s pánom Ivanom Jakabovičom a niekoľkokrát sme rokovali na tému mýta a rokujeme, ako znížiť finančnú náročnosť aj na SkyTolle. Bol tam aj pán Milan Fiľo, ktorého si pozvali oni, ale celé to bolo na tému mýto. Úspešné rokovania sme viedli aj so Siemensom, s pánom Vladimírom Slezákom, ktorí sú aktívni na železniciach. Z IT biznisu to bola napríklad firma Tempest, ktorá bola exkluzívnym dodávateľom pre naše ministerstvo. Tam sme rokovali s pánom Kotuliakom. Všetkých tých ľudí stretol aj minister.
Viaceré z tých mien a firiem boli či sú prepojené aj na zákulisie KDH. Ak vyvíjate taký tlak, ako hovoríte, strana s tým musí mať tiež problém.
Dvadsať rokov demokracie na Slovensku zaviedlo návyky pri spravovaní štátu. A sú to hlboké návyky. Vládna strana robí politické nominácie. Som rád, že sme tento postoj zmenili a urobili sme odborné nominácie na ministerstve i vo firmách v rezorte. Dostal som odporučené nominácie, že majú byť generálnymi riaditeľmi hocičoho. Neprešli. To vyvoláva napätie v štruktúre KDH. Niektorí čakali, že ponecháme schémy, ako boli, akurát vymeníme prijímateľov. Minister reagoval, že tolerancia je nulová. Ja som nebol jediný, za ktorými prišli, a preto sa mnohí sklamali v očakávaniach. Náš rezort je obrovský, tvorí 14 percent HDP a vygeneroval možno 80 percent novozbohatlíkov.
Vyzerá to, že niektoré veci sa riešia pomaly. Napríklad diaľnice pripomínajú nesplnené očakávania.
Osobne považujem za najväčší úspech, čo sa deje s diaľnicami. Keď bývalá vláda zistila, že eurofondy podliehajú trojakej kontrole, rozhodli sa ísť cez veľké PPP. Tam sa v podstate nedá skontrolovať, čo sa v cene skrýva. Predchodcovia v rezorte sa rýchlo zorientovali, že robiť veľké líniové stavby cez fondy pre nich nemá zmysel. Bol som šokovaný, keď som zistil, že firmy rátali so ziskom, ktorý mal dosahovať dvojciferné hodnoty v percentách zo zákazky. To je šialenstvo, bežne ide o tri až päť percent. Od roku 2008 sa preto reálne netendrovalo celé tri roky. My sme za desať mesiacov vypísali tri tendre, do konca júna budeme mať vypísané tendre na celý úsek D1 okrem úseku Hubová – Ivachnová. To je neuveriteľný výkon. Tí ľudia robia deň a noc. Každý mesiac vypisujeme jeden tender. To je málo?
Tie tendre sú však napádané a prešetruje ich Úrad pre verejné obstarávanie.
Myslím, že toto konanie Doprastavu je urazenosť a určitá forma samoľúbosti. A ak bude ich prístup pretrvávať, tak to bude Doprastav a ostatní stavebníci, kto nebude mať prácu. My máme potrebu stavať. Nehovoriac o tom, že legislatíva o činnosti Úradu pre verejné obstarávanie je zlá. Vychádza z premisy, že všetci sú zlodeji. ÚVO pracuje tak, že príde jednočlenný tím, ktorý zhodí prácu celých komisií a vyhlási sa za toho, kto môže všetko zablokovať bez možnosti odvolania. Dnes je ÚVO o obštrukcii. Treba pristúpiť k zmene aj v oblasti legislatívy.
Možno majú niektoré firmy pocit, že existuje black list a že sú na ňom.
Žiadne black listy neexistujú. Viete, kto vyhral tender na úsek Jánovce – Jablonov?
Váhostav.
A počuli ste, že by sme spochybnili tohto uchádzača? Naopak, vyhlásili sme, že sme radi, že je tu slovenská firma, ktorá o tridsať percent znížila cenu oproti štátnej expertíze. Ani firma, ktorá patrí do portfólia pána Širokého, nie je na black liste.
25.05.2011 / František Múčka
© 2011 TREND Holding, spol. s r.o.
Zdroj: Trend, etrend.sk
etrend.sk/trend-archiv/rok-/ … ste-2.html